Obec má mať pripravený zásobník prioritných projektov.

Nie zoznam želaní. Nie zoznam viet typu „bolo by dobré“. Ale reálny pracovný prehľad, pri ktorom bude pri každom projekte jasné:

čo rieši → ako je dôležitý → či máme pozemky → projekt → povolenia → rozpočet → možnosti financovania → čo ešte chýba k realizácii.

To je podľa mňa zásadný rozdiel.

Pretože keď príde vhodná výzva alebo dotačná možnosť, obec nemá začať premýšľať:

„Čo by sme do nej asi mohli dať?“

Má už vedieť:

„Toto je naša priorita. Toto máme pripravené. Toto vieme podať. A toto je dôvod, prečo to chceme.“

Takto si predstavujem profesionálnu prípravu investícií.

Každá obec vie povedať, čo by chcela postaviť. Chodník, cestu, verejný priestor, vodovod, športovisko. To nie je tá ťažká časť. Tá ťažká časť prichádza až potom.

Rozdiel je v tom, koľko z týchto zámerov je skutočne pripravených na realizáciu.

Máme pozemok? Máme projekt? Máme povolenia? Vieme, koľko to bude stáť? Máme z čoho financovať? Dokážeme zákazku dobre obstarať? Vieme strážiť zmluvu, cenu, termín a kvalitu?

Práve tu sa totiž  rozhoduje o tom, či obec o projektoch iba rozpráva, alebo ich naozaj dokáže aj realizovať. Investícia sa totiž nezačína bagrom. Začína oveľa skôr. Pozemkom. Projektom. Povolením. Rozpočtom. Hľadaním peňazí. Verejným obstarávaním.

A nekončí ani tým, že sa podpíše zmluva.

Končí až vtedy, keď je projekt hotový, obec vie, čo dostala za svoje peniaze, a výsledok slúži ľuďom tak, ako mal.

Externé financovanie nemá byť lotéria.

Nemá to fungovať tak, že sa náhodou objaví výzva a obec sa na poslednú chvíľu snaží vymyslieť, čo do nej napasuje.

Chcem, aby bola jasne určená zodpovednosť za to, kto sleduje dotačné možnosti, kto pripravuje projekty, kto komunikuje s poskytovateľom financií a kto projekt dotiahne aj administratívne až do konca.

Či to bude interný pracovník, kombinovaná pozícia alebo externý odborník, sa má rozhodnúť podľa toho, čo je pre obec najefektívnejšie.

Dôležité je niečo iné:

Táto agenda musí mať svojho človeka. Musí mať systém. A musí mať zodpovednosť.

Verejné obstarávanie sa často vníma ako povinná administratíva. Ja ho tak nevnímam.

Je to jedna z vecí, ktorá rozhoduje o tom, čo obec za svoje peniaze dostane a za akých podmienok.

Nestačí vybrať dodávateľa.

Dôležité je, čo bolo objednané, ako boli nastavené podmienky, čo je v zmluve, ako sa riešia zmeny, čo sa fakturuje a či obec dostáva kvalitu, ktorú si zaplatila.

Práve v tejto oblasti mám dlhoročnú profesionálnu skúsenosť.

A preto nechcem iba hovoriť:

„Postavíme.“

Chcem hovoriť aj:

„Ako to pripravíme. Ako to zaplatíme. Ako to obstaráme. A ako si postrážime výsledok.“

Terchová nový územný plán už pripravuje. Nechcem teda prísť s veľkým volebným heslom:

„Urobíme nový územný plán.“

To by nedávalo zmysel.

Chcem, aby sa tento proces riadne dotiahol, aby bola obec lepšie informovaná v akom štádiu sa proces nachádza a aby výsledný plán odpovedal na reálne potreby obce, nie iba na to, čo je možné nakresliť do mapy.

Musíme vedieť, kde sa má rozvíjať bývanie, kde verejná infraštruktúra, kde sú dopravné problémy, aké sú limity územia a čo musí obec pripraviť, aby sa z plánov raz stala realita. Nie o dva roky, nie „raz“, ale priebežne a čo najskôr.

Územný plán totiž nie je papier pre úrad, ale zaväzujúci dokument obce.

Je to jeden zo základných dokumentov, ktorý určuje, ako bude Terchová vyzerať o desať či pätnásť rokov.

Ak vieme, že potrebujeme chodník, cestu alebo inú verejnú stavbu, nemôžeme začať riešiť vlastníkov až vtedy, keď je všetko ostatné hotové. Pozemok nesmie byť posledná vec, na ktorú si obec spomenie.

Má byť jedna z prvých.

Preto chcem, aby bola jasná majetkoprávna pripravenosť.

Ak je pozemok problém, musíme to vedieť. Ak je potrebné rokovať, musíme začať včas. Ak projekt ešte nie je pripravený, nemá zmysel predstierať, že zajtra staviame. Aj toto je podľa mňa poctivý spôsob, ako sa má obec správať.

Nechcem nakresliť desať chodníkov a vyhlásiť:

„Tieto všetky postavím.“

Takéto veci sa síce dobre čítajú na letáku, ale realita býva zložitejšia.

Chcem vytvoriť mapu kritických peších a dopravných úsekov a pri každom si položiť rovnaké otázky.

Je ten úsek bezpečný? Koľko ľudí ho používa? Má obec pozemky? Je technicky možné chodník alebo inú úpravu postaviť? Máme projekt? Koľko to bude stáť? Vieme získať externé financovanie?

Až potom má zmysel určiť poradie. Nie podľa hluku. Nie podľa toho, kto sa ozve najčastejšie.

Ale podľa potreby, bezpečnosti a reálnej možnosti projekt pripraviť.

Chcem, aby mladí ľudia a rodiny mali dôvod zostať v Terchovej.

To je pre mňa dôležité.

Ale nechcem kvôli tomu dnes sľubovať obecné pozemky alebo desiatky bytov, keď nemám odpoveď na otázku kde, za koľko a za akých podmienok.

Obec však môže urobiť niečo veľmi podstatné.

Môže pripraviť podmienky.

Územný plán. Pozemky. Siete. Cesty. Infraštruktúru.

A keď sú podmienky pripravené, potom sa dá hovoriť o konkrétnych riešeniach oveľa serióznejšie.

Dnes občania v Terchovej platia za komunálny odpad paušálne. Výška poplatku teda priamo nezohľadňuje, koľkokrát domácnosť nádobu vyloží, ani koľko zmesového odpadu skutočne vytvorí.

A práve tu vidím priestor na zmenu.

Nechcem však povedať:

„Od zajtra bude každý platiť presne podľa kilogramov.“

Také jednoduché to nie je.

Systém musí byť spravodlivý, technicky zvládnuteľný, ekonomicky rozumný a zároveň nastavený tak, aby sa nedal jednoducho obchádzať. Musíme vedieť, koľko odpadu v obci vzniká, koľko nás celý systém stojí, aké máme možnosti evidencie vývozov alebo množstva odpadu a čo nám umožňuje zákon.

Až potom sa dá zodpovedne rozhodnúť, či bude vhodnejší systém podľa počtu vývozov, podľa hmotnosti, ich kombinácia alebo iný model.

Môj princíp je pritom jednoduchý:

Kto poctivo triedi a produkuje menej zmesového odpadu, nemá platiť rovnako len preto, že dnešný systém rozdiel medzi domácnosťami nerozlišuje.

Chcem preto pripraviť spravodlivejší model, v ktorom bude mať zodpovedné správanie domácnosti aj pozitívny vplyv pri stanovení výšky poplatku.

Moderný obecný úrad podľa mňa nie je ten, ktorý má najdrahšiu aplikáciu. Je to úrad, pri ktorom človek nemusí trikrát telefonovať, aby zistil, čo vlastne potrebuje.

Má vedieť:

čo si má pripraviť, čo má vyplniť, komu to poslať, koľko zaplatiť, koľko to bude trvať, a či to vie vybaviť aj bez osobnej návštevy.

Tam, kde sa vec dá vybaviť elektronicky, by to mala byť samozrejmosť.

A tam, kde človek musí prísť osobne, má presne vedieť prečo a čo si priniesť.

Jednoduchá vec. Ale práve takéto jednoduché veci rozhodujú o tom, či úrad občanovi pomáha alebo ho zdržuje.

Ak niekto nahlási problém, nemalo by to skončiť vetou:

„Veď sme to posunuli ďalej.“

Občan potrebuje vedieť, čo sa s jeho podnetom deje.

Kto je zodpovedný za riešenie. Aký je stav riešenia podnetu. A či bol podnet vyriešený.

Netreba kvôli tomu vytvárať komplikovaný systém. Treba vytvoriť poriadok v zodpovednosti.

Podnet. Zodpovedný človek. Riešenie. Spätná väzba.

Pri významnej investícii by človek nemal hľadať základné informácie v desiatich dokumentoch.

Mal by ich nájsť spolu.

Čo sa realizuje, aký je zámer realizácie, prehľad výdavkov a investovaných prostriedkov, zdroj financovania, zodpovedný zhotoviteľ, termín ukončenia realizácie a či nastali zmeny v odsúhlasenom pláne realizácie.

Ak sa cena zmení, občan má vedieť prečo.

Ak sa posunie termín, má vedieť prečo.

Nie preto, aby občan denne sledoval každý projekt.

Ale preto, že ide o verejné finančné prostriedky a o verejný záujem.

A pri verejných peniazoch má byť základná informácia dostupná a zrozumiteľná.

Rozpočet obce musí byť odborný a presný. To je správne.

Ale nič nebráni tomu, aby sa zároveň dal vysvetliť normálne.

Chcem preto, aby ľudia raz ročne dostali aj jednoduchý prehľad:

Odkiaľ bolo pripísaných 100 EUR na účet obce a kam odišlo 100 EUR z obecných peňazí.

Koľko ide na školy. Koľko na údržbu. Koľko na investície. Koľko na služby. Koľko získame z daní. Koľko z poplatkov. Koľko z externých peňazí.

Nie namiesto rozpočtu.

Popri rozpočte.

Pretože transparentné hospodárenie a zrozumiteľná komunikácia patria k sebe.

Chcem zaviesť participatívny rozpočet – jednoduchý mechanizmus, pri ktorom obec vyčlení primeranú časť rozpočtu na menšie projekty navrhnuté samotnými obyvateľmi.

Ľudia predložia konkrétne návrhy, obec preverí ich realizovateľnosť, pravidlá a rozpočtový limit a o projektoch, ktoré podmienky splnia, následne rozhodnú obyvatelia hlasovaním. Začať chcem jednoducho a s rozumnou sumou; ak sa systém osvedčí, môže sa postupne rozvíjať.

Kontrola nemá znamenať, že všetci všetkých podozrievajú. Tak ju nevnímam.

Dobrá kontrola má problému predchádzať. Má upozorniť na riziko skôr, než vznikne škoda.

Má pomôcť nastaviť proces tak, aby bol zákonný, hospodárny a obhájiteľný.

To je podľa mňa jej skutočný význam.

A práve preto považujem moje skúsenosti s finančnou kontrolou, právom a verejným obstarávaním za dôležité aj pri vedení obce.

Turizmus je pre Terchovú prirodzenou súčasťou života.

Prináša prácu. Prináša príjmy. Prináša návštevníkov.

Ale prináša aj dopravu, parkovanie, odpad a tlak na verejný priestor.

Preto nechcem cestovný ruch vnímať iba cez počet návštevníkov.

Chcem sa naň pozrieť aj očami človeka, ktorý tu žije celý rok.

Čo z turizmu zostáva obci?

Čo z neho majú domáci?

 A kde naopak znáša obec náklady, ktoré by nemusela znášať?

Predtým, než sľúbim nový turistický projekt, chcem mať na stole tieto odpovede.

Pretože ďalšia atrakcia nie je automaticky riešenie. Niekedy je dôležitejšie lepšie zvládnuť to, čo už máme.

Jánošíkove dni, terchovská muzika a miestny folklór nie sú veci, ktoré treba „vymyslieť“.

Treba ich chrániť. Podporovať. Organizovať kvalitne.

A vytvárať podmienky, aby ich mali komu odovzdať aj ďalšie generácie.

Zároveň sú prirodzenou súčasťou „značky“ Terchová navonok.

A ak ich vieme rozumne prepájať s cestovným ruchom, môže z toho profitovať kultúra aj obec.

Nie tým, že z tradície urobíme produkt. Ale tým, že si uvedomíme jej hodnotu.

Starosta nemôže všetko vybaviť sám. A ani by sa o to nemal snažiť.

Pri cestách potrebuje kraj.

Pri dotáciách ministerstvá a fondy.

Pri cestovnom ruchu región.

Pri spoločných projektoch okolité obce.

Pri odborných témach profesionálov, ktorí sa danej oblasti venujú.

Pre mňa spolupráca nie je veta:

„Poznám ľudí.“

Je to veta:

„Viem, s kým treba vec riešiť, viem sa s ním rozprávať a viem riešenie problému komunikovať.“

To je rozdiel.

A presne tak chcem svoje doterajšie pracovné vzťahy využívať — nie ako dekoráciu, ale ako nástroj pri riešení konkrétnych vecí pre obec Terchová.